Kniha

Autor: Bibiána Kočíková | 7.2.2020 o 22:27 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  15x

 

Keď sa príbeh skončí a zaznie rozhodnutie, je to ako keď dopíšeš knihu. V prvom momente si neuvedomuješ, že je dopísaná. Listuješ v nej dozadu, čítaš riadky a odseky vytrhnuté z kontextu, ktoré sa ti pred očami prehrávajú v živých farbách. Cestuješ v čase. Ležiac vo vani sa pristihneš pri tom, ako opätovne prežívaš momenty z minulosti, počuješ hlasy, cítiš vône. Prebehneš očami stanu 52. Potom stranu 21. Na strane 73 sa zastavíš na poslednom slove v druhom riadku.

 

Nie je ľahké položiť pero a povedať – túto knihu som dopísal. Pretože pero leží stále na stole. Pretože tú knihu píšem ja. Pretože len ja mám možnosť rozhodnúť, či je dosť dobrá, alebo či som povedal všetko, čo som chcel.

 

Túto knihu som dopísal. A nie som z toho šťastný. Môžem vytrhnúť poslednú stranu a vymyslieť si iný koniec. Aby som zistil, že kniha viac strán nemá a ja nemám na čo písať. Môžem ju nechať len tak – amputovanú. S kýpťom poslednej nedopovedanej vety. Môžem vziať čistý papier a snažiť sa ho do knihy vlepiť, no bude to iný druh papiera a text písaný iným perom a v inom čase. Čokoľvek na neho napíšem, bude protézou. Bude ako uško, ktoré sa prilepí k rozbitému hrnčeku – má jazvu a tá je jeho najslabším miestom, na ktorom sa ako prvé môže znova zlomiť. A ja, zo strachu, že ho stratím, sa z neho už nikdy nenapijem.

 

Tak si vymýšľam iný plán. Môžem knihu zničiť, roztrhať na márne kúsky a vyhodiť do smetí. No len čo si sadnem do kresla a zavriem oči, útržky papiera začnú vylietavať z koša, hmýriť sa nad ním, nadobúdať podobu rozzúrených včiel alebo hladných vtákov, vytvárať vo vzduchu desivé obrazce. Potom sa do mňa pustia a budú ma pichať po celom tele a vyzobávať mi oči. Je to môj príbeh, sám som ho napísal. Nemám právo zahodiť ho do koša, je to príbeh, ktorý sa už stal. Nemám právo zmeniť na ňom jediné slovo.

 

Túto knihu som dopísal, a nie som z toho šťastný. No je to moja kniha. Urobím niečo iné.

Beriem do ruky pero a dotýkam sa bodky za poslednou vetou, krúžim pri tom zápästím, aby bola bodka o niečo viac guľatá a o niečo viac bruchatá. Poslednú stranu podpíšem a označím dátumom a miestom. Vstanem, vezmem knihu, zatvorím ju a uložím do police. Potom si uvarím kávu a utriem písací stôl.

 

Položím pred seba čistú knihu. Otvorím ju, prvú stranu označím dátumom a miestom.

 

Píšem novú knihu. A som z toho šťastný. Budem písať o ľuďoch a miestach, starých i nových, známych aj neznámych. Alebo nenapíšem nič, napustím si vaňu a porozprávam to bublinkám. Zatváram oči a vidím pred sebou dej, ako sa odvíja ďalej, od bodu kde skončil, a po dlhom, dlhom čase sa znova usmievam. Na polici je mier.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Predvolebná reportáž: Extrémistov nevolí chudoba

Príklady z regiónov ukazujú, ako sa dá riešiť problém vylúčení.

Autorská strana Michala Havrana

A ty si liberál či konzervatívec? (píše Michal Havran)

Prečo je táto debata hlúpa a klamlivá.

CYNICKÁ OBLUDA

Zásadoví politici

S nikým Fico trinástymi dôchodkami nevytrel podľahu tak, ako s Kiskom a Hlinom.


Už ste čítali?