Poznaj svojho Jadranca

Autor: Bibiána Kočíková | 31.10.2011 o 15:18 | Karma článku: 4,99 | Prečítané:  1241x

Tak ako v krajinách na západ od Bratislavy má každé mesto svojho Taliana, ktorý predáva gelato, máme u nás Jadrancov a ich sladoledo. Keďže pochádzam z metropoly východu, môj život je silne poznačený fenoménom aida – čo je košický cukrárenský monopol. Asi najromantickejšie spomienky na aidu sa mi v pamäti vynárajú ešte z dôb, keď sídlila na rohu Poštovej a Mäsiarskej, čo mohlo byť pred rokom 1993. Vtedy sa mi z detskej perspektívy, siahajúcej nie vyššie ako do polovice opackaného skleneného pultu, zdalo romantickejších viac vecí, ako dnes.

V nekonečnej rade na zmrzlinu som si aj ja s radosťou pacla prstíkmi po skle, a nie iba kvôli výberu príchute – ten bol u mňa vtedy vždy rovnaký (jahoda citrón) – ale aj z trochu zlomyseľných a ničiteľských pohnútok, (veď si len hovorte nedotýkať sa skla, prd vám to bude platné), a nakoniec aj z potreby označkovať teritórium, čo na tom, že len daktyloskopicky.

Na prízemí starej aidy bolo množstvo mramoru, bielosivo melírovaného, ktorý sa takisto väčšinou nachádzal v opackanom a ulepenom stave, ale nevedno prečo, to mi vtedy pripadalo normálne. Zdalo sa mi, že keď je všade naokolo toľko zmrzliny, tak tie stoly predsa musia byť ulepené.

V nedeľu sme sa občas vybrali do aidy aj so starými rodičmi, a to bol už veru vyšší level, lebo vtedy sa išlo na poschodie. Páni! Na poschodí sa sedelo s obsluhou, a všetci prítomní sa tvárili ako členovia vyššej spoločnosti. V prvých rokoch po páde socializmu bol totiž v móde taký mierne šľachtický imidž, spojený s urputným chodením do kostola, s povinnými hodinami klavíra a samozrejme s nedeľnými seánsami „hore v aide“. Nemám to nikomu za zlé, aj naši takí boli. Utkvela mi v pamäti príhoda, keď si náš dedko objednal čučoriedkový pohár so šľahačkou a našiel v ňom železnú maticu kalibru 20mm. To bola moja posledná návšteva hore v aide.

Á propos, čučoriedkový pohár. A mandarínkový a ananásový. Dosť by ma zaujímalo, kto bol autorom tohto vynálezu storočia, naplniť pohár kompótom a pridusiť šľahačkou o veľkosti tropického búrkového mraku. Mala som to asi raz, a viem že po troch lyžičkách čistého tuku zaferbeného prítomným kompótom na fialovo som musela vyjsť von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Keď si teraz v poslednom ročníku medicíny vybavím čakáreň na internom, už viem, odkiaľ sa vzali naši pacienti. Ja som totiž pohár nezvládla, ale oni sa premohli. Oni mali lepšiu výdrž.

Pred časom sa nám „veľká aida“, ako ju my Košičania láskyplne voláme, presťahovala na Hlavnú. Preto, aby bolo jasné, že je to Hlavná aida. „Tota največša“... (áno, nie iba Košičania ju milujú). Vždy v sobotu a v nedeľu poobede sa tam zíde kopec babiek, tetiek, ale aj množstvo na prvý pohľad normálnych ľudí, ktorí sa hemžia, jedia, dýchajú a potia sa, a takto spolu s teplom z motorov chladiacich zariadení produkujú originálny „aida puch“. Ten sa obzvlášť v zimnom období obohacuje o naftalín z kožuchov a (nielen) detské spotené hlavičky, na ktoré im mamičky doma nanútili čiapočky, a ktoré si dopoludnia v kostole a popoludní v aide musia zložiť, lebo to je slušnosť.

Aj „veľká aida“ má svoje buržoázne poschodie. Dostanete tam skvostnú kávu crem caffé, ktorá vám skvostne sadne na žalúdok. A samozrejme plný repertoár zákuskov a zmrzlín, tie isté ktoré majú dole, AVŠAK – keď už ste takí buržuji, s buržoáznou prirážkou. Ochotou zaplatiť za lahodný kompót so šľahačkou o pár centov viac sa radi pochvália košickí šráci, keď pozvú svoju milú na „rande v aide“. Rande v aide, moji milí, nie je len tak hocijaké rande, je to pojem. Spája sa s typickým omamne vydýchaným vzduchom, no má viacero atribútov. 1. Plastové lyžičky, ktoré NIE SÚ jednorázové. Nepýtajte sa prečo. 2. Bunda sa nevyzlieka! To je proti pravidlám rande v aide. 3. Navzájom sa kŕmime. Ale iba ak nás je vidieť.

Rande v aide, to je hrozná vec. No kto prežil detstvo a ranú pubertu v Košiciach, ten si ho určite zažil. Ani ja nie som výnimka. Mala som šestnásť a bola som veľmi zamilovaná, a tak zúfalo začiatočnícky som sedela pri ulepenom aidovskom stole. Tak strašne som nevedela, ako sa robí láska, ešte strašnejšie ako v aide nevedia, ako sa robí cukráreň. No človek, s ktorým som tam bola, bol dokonalý, a nevedno prečo, mi dokonalý pripadá dodnes. Skvelé veci sa občas dejú v príšernom prostredí.

K napísaniu tohto článku ma priviedlo niečo iné. Dnes som sa náhodou ocitla v jednej malej alternatívnej cukrárni blízko divadla, ktorú Košičania tiež dôverne poznajú a už takmer 20 rokov v tichosti podporujú – v cukrárni U babičky. Nie je to žiaden zázrak a sama sa občas čudujem, z čoho prežíva, ale prežíva. Napoly socialistická a napoly starokošická, pôsobí dojmom, akoby človeka pozývala len tak si sadnúť a vypiť nezáväznú kávu, zjesť nezáväzný koláč „sankvik“ (mimochodom tiež slovenská špecialita, robiť zákusky z farebného sirupu), a vyzliecť si kabát, hoci sa žiadne rande nekoná. Obslúži vás mierne nasrdená teta, káva je priemerná, štrúdľa hrozná, no keďže za to všetko dokopy aj s mliečkom a sódou zaplatíte 1,60, celkom sa usmievate. Chladiaci pult pekne bzučí, ako má. Za ním sa vynímajú rôzne nevysvetliteľné suveníry, umelé kvety, česká zástava nad dverami, vedľa nej americká a slovenská menšia zástava na stojančeku, možno zahraničný investor. Alebo nenápadne naznačujú, že obsluha hovorí aj cudzím jazykom. Za pultom som si všimla vystavenú LP platňu, na obálke boli štyria muži kráčajúci cez prechod pre chodcov, presne ako Monty Python a jeho Ministry of Silly Walks, ibaže boli štyria a nie jeden. Kto vie, aká je to platňa, dajte mi vedieť. Veľmi ma to zaujíma.

Po ľavici si môžete všimnúť nástenku s fotkami celebrít, ktoré si boli v priebehu dejín v Babičke zamlsať. A okrem nej množstvo obrázkov a starých fotografií z dejín mesta, mimo iného aj stará železničná stanica a hotel Shálkház, ktoré ma vždy fascinovali a keby som mala stroj času, hneď sa pôjdem mrknúť. Časť určená na posedenie je zariadená mosadzným nábytkom, ktorý na prvý pohľad a možno aj trochu vinou celkového imidžu cukrárne pôsobí socialisticky, ale zdanie klame. Odmyslite si všetko v miestnosti a uvidíte štýlové stoly a stoličky, trochu bauhaus a trochu art deco. Sadla som si oproti pánovi v tvídovom saku s krásnou koženou brašňou, ktorý sedel na najlepšom mieste, rovno pri okne, a pozoroval dianie na ulici. Plstený klobúk na vešiaku bol akiste jeho. Možno sa mi to len zdalo, ale zachytila som jeho pohľad, a mám pocit, že sme nadviazali určitý kontakt, veľmi letmý a takmer nepostihnuteľný.Tento starý pán by mi možno vedel rozprávať o košickej histórii...

Zajtra o pol jednej idem k Babičke zas. On ma určite počká!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?